1.      Ako a kde ste strávili leto?

„Leto som v podstate precestoval na trase Prievidza – Viedeň. Bol som tam počas leta 9-krát pomôcť dcére s manželom pri stavbe domu. V závere prázdnin sme strávili pekný týždeň na Pieninách a vo Vysokých Tatrách.“

2.      Aké sú vaše záujmy, záľuby, koníčky?

„Rád počúvam hudbu od ľudovej cez country až po hardrock. Okrem hudby milujem šport. Veľa hodín strávim sledovaním športových prenosov – atletika, lyžovanie, biatlon, basketbal ... Dvakrát do týždňa chodím hrávať basketbal a keď počasie a čas mi dovolia osedlám svojho najväčšieho koníčka – bicykel.“

3.      Už ste čítali časopis Spektrum? Čo by ste zmenili?

„Áno. Som rád, že sa zrodil i vychádza z vašej iniciatívy. Je to váš časopis, a preto k jeho zameraniu i zmenám by sa mali vyjadrovať žiaci. Bol by som rád, keby sa na stránkach časopisu občas zverejnili a spropagovali dobré výsledky dosiahnuté žiakmi našej školy.“

4.      Čo najhoršie ste v živote vyviedli a chceli by ste na to zabudnúť?

„???  Nerád spomínam na obdobie, keď som študoval na VŠ ekonómiu a v druhom ročníku som z mladíckej nerozvážnosti a uprednostnenia menej ušľachtilých záujmov nešiel na skúšky, čím sa skončila nezačatá kariéra nádejného ekonóma.“

5.      Ako si spomínate na svoje žiacke roky?

„Na svoje žiacke roky mám dobré spomienky. I keď v škole vládla disciplína a autorita učiteľa, boli to pekné roky detských šibalstiev, nástupu Beatles a prvých lások“

6.      Ako dlho ste riaditeľom na škole?

„Riaditeľom školy som sa stal 1. novembra 1985. V tejto funkcii som s výnimkou štyroch školských rokov 1991/1992 -1994/1995 doteraz.“

7.      Spomínate si na najvážnejší(najkomickejší) priestupok, ktorý ste ako riaditeľ školy museli riešiť?

„Počas svojej praxe som riešil všelijaké priestupky a situácie, závažné, smutné i komické. Spomeniem však jednu, ktorú som riešiť nemusel. Bolo to druhý deň po mojom nástupe na tunajšiu školu, keď som ešte nepoznal všetkých pracovníkov školy a niektorí ani mňa. V prítmí chodby pred telocvičňou, medzi o hlavu vyššími žiakmi športovej triedy ma zastavila pani upratovačka a zvýšeným hlasom vyzvedala, prečo nie som preobutý. Hurónsky výbuch smiechu okoloidúcich žiakov ju pobúril ešte viac a oveľa dôraznejšie mi pripomínala isté časti školského poriadku. Vážnosť svojich slov podporovala neohrozeným mávaním už asi vyradenej handry na podlahu. Žiaci sa bavili, ja som sa nemohol dostať k reči a pani upratovačka takmer zúrila. Bolo to komické, pre žiakov i pre mňa. A po rokoch i pre starú pani upratovačku.“