Rozhovor s p. uč. Jelačičom

1.      Kto vás priviedol k basketbalu?

„V časoch môjho detstva  ¾ detí chceli byť basketbalistami. Medzi nimi aj ja. Preto som sa prihlásil na talentové skúšky do basketbalovej triedy na III.ZŠ S.Chalupku. Na testoch bolo okolo 60 chlapcov, do triedy sme sa dostali sedemnásti. Tu som odštartoval svoju kariéru.“

2.      Nespomenuli ste rodičov. Oni z vás nechceli mať basketbalistu?

„Moji rodičia o tomto športe veľa nevedeli. Bolo to moje rozhodnutie a túžba ísť touto cestou. Až po mojich prvých úspechoch ma prišli povzbudzovať na zápasy.“

3.      Aké číslo ste mali na drese?

„Od začiatku až do  konca kariéry číslo 5.

4.      Kto bol váš prvý tréner?

„Môj prvý tréner bol pán Čunderlík, učiteľkou športovej prípravy a zároveň triednou učiteľkou pani učiteľka Lukáčová.

5.      Mali ste svoj športový vzor?

„Veľmi som sa chcel podobať chorvátskemu hráčovi Draždnovi Petrovičovi. No výborní boli aj Slováci ...Babič, Ludovít, Kristiník.

6.      Mali ste vo voľnom čase záujem aj o iné športy?

„S chuťou som si zahral i futbal, no vždy bol u mňa na prvom mieste basketbal. Chodili sme s kamarátmi na jediný basketbalový kôš na starom sídlisku – k Čínskemu múru.“

7.      Premýšľali ste už v detstve o profesionálnej kariére?

„Na ZŠ ešte nie, vtedy je ešte dieťa nerozhodné. Až neskôr na strednej škole ma trénovanie stále bavilo a napĺňalo, tak som svoje sily obetoval splneniu môjho sna – stať sa profesionálom.“

8.      Vieme, že ste boli reprezentant SR aj ČSFR. V ktorom                   

            období života  ste po prvýkrát obliekli reprezentačný dres?

„Do reprezentácie som sa dostal v mládežníckom veku. Po dvoch rokoch som sa ocitol i medzi mužmi.

  1. Určite ste veľa cestovali.

Na ktorú krajinu si najradšej spomínate?

„Veľmi sa mi páčilo v Portugalsku, Belgicku,

 Číne a Japonsku. Rád spomínam na pobyt v USA,

Izraeli, Chorvátsku. Dostal som sa aj do menej n

avštevovaných Spojených arabských emirátov. „

  1. Niektoré krajiny sú pre nás veľmi vzdialené a exotické. Ochutnali ste nejaké gurmánske špeciality?

„Bez problémov som ochutnal rôzne morské živočíchy, lastúry. Neochutnal som ale v Číne ponúkaný špeciálny zákusok škorpióny v cukre a v Japonsku ťavie laby.“

  1. Aký bol v reprezentácii váš najťažší súper?  Podarilo sa vám vyhrať?

„Chorvátsko bolo veľmi silnou krajinou s veľkými hviezdami, ktoré sa neskôr presadili aj v NBA. Nepodarilo sa nám vyhrať, no prehra len o pár bodov bola pre nás výhrou.“

  1. V súčasnosti pôsobíte ako učiteľ športovej prípravy na našej škole a zároveň trénujete juniorov. V minulosti ste pôsobili ako tréner mužov. Ktorá veková kategória je pre vás zaujímavejšia?

„Ďaleko ľahšie je trénovať mužov, ktorí už ovládajú základy basketbalovej techniky, majú skúsenosti a hráčske návyky. No práca s deťmi je zaujímavejšia a viac ma napĺňa pretože ich môžem učiť a odovzdávať im svoje skúsenosti.“

  1. Vo vašej zbierke máte množstvo ocenení a medailí. Ktorá je tá najvzácnejšia?

„Za 25 rokov hrania ich bolo mnoho. Všetky sú pre mňa vzácne, majú svoju hodnotu. No zvlášť si cením titul „ Majster SR 1994 “, ktorý vybojoval BK BC Baník Prievidza čo bolo prvýkrát po rozdelení Československa. A pre mňa je vzácnym ocenením tiež moja prvá trojbodová strela, prvá v Prievidzi.

 

Ktorý hráčsky úspech si ceníte najviac ako tréner?

Mojimi pokynmi sa už riadilo veľa rôznych hráčov, každý úspech vždy prežívam so svojimi zverencami a rovnako i neúspechy. Najlepší pocit mám vtedy, keď moji hráči dosahujú výborné výsledky za hranicami republiky a nezabudnú sa mi s nimi zveriť. Potešia ma slová: „Tréner, dobre ste ma to naučili.“

Každý športovec potrebuje spoľahlivé rodinné zázemie, ktoré mu pomáha k výhram. O rodičoch ste nám už povedali. Pomáha vám v kariére vaša terajšia rodina? Vediete deti k basketbalu?

Bez svojej manželky, jej podpory a trpezlivosti by som nedosiahol úspechy, ktoré mám za sebou. Vždy bola a je mojou oporou, za čo som jej nesmierne vďačný. Mám dve dcéry, ktoré po svojej mame zdedili umelecké sklony, jedna maľuje, druhá tancuje a spieva. Športujú len rekreačne a basketbalu sa nevenujú.

Čo vás ešte stále na basketbale baví?

Je to šport kolektívny, kde je výsledok výsledkom hry všetkých hráčov. Nikdy neviete, ako skončí zápas. Počas mojej kariéry som zažil prehru až do vyhratého zápasu, no i výhru zdanlivo prehratého. Je to pre mňa adrenalínový šport.

V súčasnosti sa prievidzskému basketbalu nedarí. Ako vidíte jeho budúcnosť?

Pevne verím, že sláva a úroveň nášho basketbalu opäť vzrastie. Všetko je v rukách nás – trénerov a funkcionárov, aby sme zažali v mladých iskru, ukázali, že basketbal je krásny šport, ktorým sa dá zmysluplne vyplniť čas, nadviazaťa udržovať priateľstvá a zažiť krásne chvíle. ja verím v budúcnosť i slávu prievidzského basketbalu.

V basketbale ste zažili smutné i veselé chvíle, podeľte sa s nami o nejakú veselú príhodu.

Spomínam si, že raz jeden spoluhráč, ktorý nosil kontaktné šošovky, začal uprostred zápasu kričať: „Stojte, stojte ani sa nepohnite! Vypadla mi šošovka, nezašliapnite mi ju!“ Tak všetci, vrátane rozhodcov stuhli kľakli na kolená, a hľadali šošovku na palube. Záver bol však neočakávaný, keď po nejakom čase spoluhráč zistil, že ju má stále v oku, no posunutú v kútiku oka. Niekedy sa stávalo, že sme vybehlina ihrisko s trenkami oblečenými naopak, či bez vrchného dresu. Diváci nám zatlieskali a hralo sa ďalej.

DOVOĽTE NÁM NA ZÁVER POPRIAŤ VÁM VEĽA ÚSPECHOV V PRÁCI S MLÁDEŽOU, PEVNÉ ZDRAVIE, TRPEZLIVOSŤ, VEĽA VYHRATÝCH ZÁPASOV, DISCIPLINOVANÝCH A PRIEBOJNÝCH HRÁČOV.

Ďakujeme za vzácne minúty vášho času a poskytnutý rozhovor.

Trieda VII.B .